Chránené heslom: Eva Kail: „Dobré mesto? Všímam si, či na ulici vidím starších ľudí, rodičov s deťmi a ľudí na vozíku.”

Čo ste si pomysleli, keď ste prvýkrát vošli do TU-BA? 

Eva Kail: Pôsobí na mňa ako veľmi pozývajúce miesto. Je na rohu, má veľké okná a už zvonku vidíte, čo sa deje vo vnútri. Táto otvorenosť je dôležitá. Páči sa mi aj kombinácia s kaviarňou; celé miesto vyzerá ako dobre fungujúci, živý a inšpiratívny priestor. 

V Bratislave ste už boli viackrát. Aký z nej máte pocit, keď ňou prechádzate? 

Eva Kail: Bola som viackrát najmä v historickom centre, takže môj dojem pochádza hlavne odtiaľ. V historickej štruktúre mesta si veľmi všímam chodníky a ich komfort pre peších. Často nejde o veľké bariéry, ale o drobné prekážky: nerovnosti, poškodenia, detaily, ktoré sa neopravili. Aj keď je chodník pôvodne navrhnutý bezbariérovo, časom sa môže stať prekážkou pre človeka na vozíku, pre rodiča s kočíkom alebo pre starších ľudí. 

Z rodovo citlivej perspektívy vnímam ako veľký problém aj dopravnú radiálu či mestskú „diaľnicu“, ktorá pretína historickú štruktúru. Vytvára bariéru a prináša veľa automobilovej dopravy priamo do centra. Je to veľmi viditeľný dôsledok plánovania dominovaného autami. 

Keď prídete do cudzieho mesta, čo si najviac všímate? 

Eva Kail: Predovšetkým kvalitu verejných priestorov. Ak všetko funguje dobre, berieme to ako samozrejmosť. Keď však prídete do mesta, kde to nefunguje, okamžite si uvedomíte, čo všetko znamená dobré prostredie pre peších. 

Veľmi silno si všímam, či vidím ľudí na vozíku, rodičov s kočíkmi, starších ľudí a deti. Ak ich vo verejnom priestore nevidno, často to znamená, že sú z neho prakticky vylúčení. Môžu za to vysoké obrubníky, úzke chodníky, stromy v strede chodníka, nechránené schody alebo zlé napojenia. 

Zaujíma ma ľudská mierka prostredia, kvalita parkov, dostatok miesta, mestský mobiliár a údržba. V konečnom dôsledku ide o odolnosť každodennej infraštruktúry: o to, či mesto funguje pre bežný život. 

Ak by ste mali dať jednu radu mestským lídrom v Bratislave, na čo by sa mali zamerať ako prvé? 

Eva Kail: Pri takýchto radách zvonka som opatrná, pretože nepoznám dostatočne presne reálny rámec možností Bratislavy. Vnímam, že mesto je v mnohom závislé od národnej úrovne, a to je zásadný rozdiel oproti Viedni. Viedeň je mesto aj spolková krajina zároveň, preto má oveľa väčší priestor konať. Môže si určovať pravidlá pre dostupné bývanie, stavebný zákon a iné normy. Mesto samo prevádzkuje verejnú dopravu a má veľký fond sociálneho bývania. To vytvára úplne inú mieru vlastníctva a zodpovednosti za mesto. 

Viedeň mnohí obdivujú. Je niečo, čo podľa vás stále nerobí dostatočne dobre a čo miestni kritizujú? 

Eva Kail: Z môjho osobného pohľadu sa Viedeň musí oveľa rýchlejšie zbavovať áut v meste. Vzhľadom na mestské tepelné ostrovy a klimatickú krízu potrebujeme rýchlejšiu premenu verejného priestoru a mobility. 

Áno, vo Viedni sa odstraňujú spevnené povrchy a sadia sa stromy. Ale tempo podľa mňa nestačí. Niekedy investujeme veľa peňazí do výsadby, ale zároveň zostávajú parkovacie miesta, stromy sú príliš ďaleko od seba alebo majú nevhodné podmienky, takže ich mikroklimatický účinok je slabší. Možno by sme mali byť oveľa radikálnejší. 

Ako sa presadzovalo rodovo citlivé plánovanie

Keď ste s rodovo citlivým plánovaním začínali, museli ste byť dosť osamelá v tejto práci. Ako sa vám to podarilo, že vás politici počúvali? 

Eva Kail: Mala som šťastie na pomerne podporujúcich politikov, ktorí chceli meniť politiku mobility. V mestskom plánovaní je však dôležitý vzťah medzi politikmi a technickými expertmi. Politik môže pomenovať cieľ, ale ak narazí na betónový blok technických argumentov, veľa nezmôže. 

V mojom prípade pomohlo, že som bola technicky vzdelaná a vedela som tieto témy prekladať a diskutovať s technikmi na rovnakej úrovni. Zároveň som potrebovala politickú podporu za chrbtom. Bola to šťastná konštelácia. Tieto témy mali v médiách, medzi verejnosťou aj v akademickej sfére ohlas. To povzbudilo politikov pokračovať. 

Témy verejnej či mediálnej diskusie prichádzajú a odchádzajú každý deň. Čo je potrebné, aby téma ostala aktuálna naprieč rokmi?  

Eva Kail: Je to ťažké, pretože verejná pozornosť je krátka, médiá stále potrebujú nové témy. Zároveň sa však menia aj výzvy. Dôležité je ukazovať, že rodová perspektíva nie je uzavretá kapitola, ale nástroj, ktorý je relevantný aj pre nové problémy. 

Veľmi jednoduchý príklad je spojenie klimatických a rodových otázok. Dnes sa ľuďom počas horúčav odporúča piť veľa vody, pretože horúčavy predstavujú zdravotné riziko. Ale vo Viedni máme vážny nedostatok verejných toaliet. To je rodová téma: pre tehotné ženy, staršie ženy, starších ľudí, deti. Ak nemáte v blízkosti toaletu, radšej nebudete piť. A zrazu je zo zdanlivo banálnej témy vážny problém. Rodovo citlivé plánovanie sa pozerá presne na tieto problémy a rieši ich.  

Nové konflikty: energia, zeleň, lavičky a tieň

Aké aktuálne témy sa dnes vo Viedni najviac diskutujú? 

Eva Kail: Jednou z nových tém je transformácia energetického systému. Nové decentralizované siete a trafostanice potrebujú miesto. Developeri niekedy povedia: nie na našom pozemku, dajme to do verejného parku. Oddelenie zelene potom oprávnene namieta, že to zaberá miesto, narúša systém parku a znižuje kvalitu pôdy. 

Pre nás bolo dôležité povedať: parky nie sú voľnou plochou pre všetko, čo nevieme umiestniť inde. Zelené plochy nemôžu byť rezervou pre všetky technické zariadenia mesta. Developeri musia niesť časť zodpovednosti na vlastných pozemkoch. 

Spomínali ste aj konflikty okolo stromov a lavičiek. V čom sú zaujímavé? 

Eva Kail: Dnes máme politiku odstraňovania spevnených povrchov a výsadby stromov. To je veľmi dôležité. No zároveň vznikajú nové konflikty. Oddelenie zelene chce chrániť nové zelené stromy napríklad malými plôtikmi, aby sa nezničili. Lenže z pohľadu starších ľudí a ľudí so zníženou mobilitou je veľmi dôležité mať možnosť sadnúť si po ceste do tieňa stromu. Ak však lavička stojí na slnku a tieň je za oplotenou zeleňou, výsledok nedáva zmysel. Preto je dôležité robiť rodový a sociálny „check“ pri každom novom opatrení. Nestačí urobiť dobrú vec v jednom sektore; treba pozerať na to, ako bude fungovať v reálnom každodennom živote.

Mobilita, starostlivosť a školské ulice

Jeden zo známych výskumov, na ktorých ste sa podieľali, hovoril o mobilite rôznych pohlaví. V 90-tych rokoch platilo, že väčšina mužov sa pohybovala lineárne a autom, kým väčšina žien mala komplexnejšie trasy súvisiace so starostlivosťou o druhých a v prevažnej miere peso. Dnes sa však aj muži zapájajú oveľa viac do výchovy a starostlivosti o deti či rodičov. Mení sa to? 

Eva Kail: Áno, mení sa to. Rod nie je biologické pohlavie, ale sociálna rola. Ak sa staráte o deti, výrazne to ovplyvňuje vašu perspektívu aj mobilitu. A tieto roly sa dnes menia. 

Nedávno som na konferencii o deprave počula zaujímavý príbeh od starostu malej obce, ktorý silno podporuje cyklodopravu. Snažil sa obmedziť autá pred školami vytváraním školských ulíc. Podľa neho až 90 % nahnevaných telefonátov pochádzalo od žien – matiek. Nazval to „SUV gang“. 

Konflikty sa neviažu len na jedno pohlavie. Situácia sa dosť mení, dnes sú možno ženy ešte väčšími obhajkyňami automobilovej dopravy, pretože to ony vozia deti do školy.  

Dáta, pocity bezpečia a politické rozhodnutia

Na rodovo citlivom plánovaní je pre mňa zaujímavé, že aj pocit bezpečia, ktorý je výrazne intuitívny, sa dá preložiť do dát. Pomáha to pri presadzovaní tém? 

Eva Kail: Určite. Potrebujeme oboje: skúsenosť aj dôkazy. Ak máte dáta rozdelené podľa pohlavia, veku alebo životnej situácie, viete lepšie ukázať rozdiely, ktoré by inak zostali skryté. 

Napríklad pri dopravnom genereli vo Viedni vidíme veľké rozdiely medzi skupinami. Mladí muži používajú auto výrazne častejšie než mladé ženy. Zároveň veľa domácností auto vôbec nevlastní. Keď potom vidíte, koľko verejného priestoru a investícií smeruje do automobilovej dopravy, dáta vám pomôžu pomenovať nerovnováhu. 

Som veľkou obdivovateľkou Otta Neuratha, ktorý rozvíjal obrazovú štatistiku. Keď čísla vizualizujete, stávajú sa zrozumiteľnejšími a pôsobivejšími. Ľudia rôzne chápu texty a čísla, ale dobrá vizualizácia vie spojiť oboje. 

Hovoríte, že vždy, keď plánovanie niekomu prinesie výhodu, niekomu inému môže priniesť nevýhodu. Prečo je dôležité to pomenovať? 

Eva Kail: Pretože dokonalé riešenie, ktoré uspokojí všetkých naraz, neexistuje. V nemčine máme obrazné slovo pre zviera, ktoré znáša vajcia, dáva mlieko a ešte aj vlnu. Také zviera neexistuje. Architekti a plánovači sa oň často snažia, ale musíme si uvedomiť, že každé rozhodnutie vytvára aj konflikty. 

V plánovaní sa tieto konflikty často pomenúvajú ako funkčné konflikty. Lenže jednotlivé funkcie majú rôznu váhu pre ľudí v rôznych životných situáciách. Kvalita susedstva je napríklad mimoriadne dôležitá pre malé deti, veľmi starých ľudí, ľudí s obmedzenou schopnosťou chôdze a pre ľudí, ktorí sa o nich starajú. Pre vysoko príjmového manažéra, ktorý ráno odchádza, večer sa vracia a víkendy trávi mimo mesta, môže byť kvalita okolia menej dôležitá. 

Rovnaké je to v prípade horúčav. Niekto má klimatizovaný byt, podzemnú garáž, klimatizované auto a kanceláriu. Iný človek býva v lacnom byte v horšej časti mesta bez dostatku zelene, nemá klimatizáciu ani možnosť odísť do letného sídla. Preto je každé politické rozhodnutie nielen technické, ale aj sociálne.

Čo čítať a z čoho vychádzať

Eva Kail: Určite by som odporučila náš viedenský manuál k rodovo citlivému plánovaniu, ktorý je dostupný aj v angličtine: Gender Mainstreaming in Urban Planning and Urban Development. Je to praktický základ. 

Veľmi sa mi páči aj kniha If Women Designed the City. Vychádza z prechádzok so ženami v Škótsku a z toho, ako opisovali svoje štvrte. Je systematická a veľmi dobre ukazuje, čo znamená pozerať sa na mesto cez každodennú skúsenosť. 

Odporučila by som aj materiály k mestskému dizajnu, ktoré pripravila Asian Development Bank a ktoré nadväzujú na podobné princípy. Dôležité je sledovať, ako urbanistický dizajn, bloková štruktúra a typológia budov ovplyvňujú možnosti rôznych skupín ľudí. 

Dievčatá vo verejnom priestore a ženy vo vedení

Výraznou témou vo vašej práci boli aj ihriská. Zistili ste, že dievčatá sa v určitom veku strácajú z verejných priestorov. Čo ste navrhli, aby sa to nestávalo a dievčatá boli aj v puberte viditeľnejšie vonku? 

Eva Kail: Prvá vec je jednoduchá: treba sa ich spýtať. Účasť a spolupráca s dievčatami je kľúčová, pretože ich potreby sa menia podľa miestnych zvykov, kultúry a konkrétneho prostredia. 

Mali sme workshop so skupinou dievčat migrantiek, ktoré sa stretávali pri Dunajskom kanáli. Veľmi jasne pomenovali, čo potrebujú. Chceli kontaktnú a oddychovú zónu pri športovom ihrisku, miesto, kde môžu vidieť chlapcov a byť v kontakte s okolím. Zároveň chceli aj vlastnú športovú zónu. 

Zaujímavé bolo, že hovorili: nerobte asfalt, urobte trávnik. Ak je plocha asfaltová, chlapci ju zaberú futbalom. Chceli priestor na behanie, lezenie, pohyb, ale aj čistú a funkčnú verejnú toaletu. Chceli tiež pokojnejšiu únikovú zónu, kde môžu byť spolu a nerušene sa rozprávať. 

Z hľadiska športu býva vhodnejší napríklad volejbal, pretože je menej agresívny a ľahšie sa mieša medzi skupinami. Populárne sú aj balančné laná medzi stromami, tanečné plochy, hojdačky, miesta na počúvanie hudby a komunikáciu. Najdôležitejšie však je nevymýšľať to od stola, ale spolu s dievčatami. 

Stačí dať viac žien do vedúcich pozícií, aby bolo mestské plánovanie rodovo vyváženejšie alebo treba viac? 

Eva Kail: Nie, samo osebe to nestačí. Je dôležité zvyšovať počet žien v rozhodovacích pozíciách, ale nie je to automatická záruka podpory rodovo citlivého plánovania. Niekedy môžu byť ženy vo vysokých pozíciách dokonca pre rodové témy hrozbou, pretože sú socializované tak, aby sa správali ako „lepší muži“ a nechcú byť spájané s témami, ktoré sa vnímajú ako typicky ženské, teda príliš mäkké.  

Podstatné je dostať do plánovania tieto témy či už cez ženské líderky alebo lídrov. Potrebujeme kritické množstvo žien, ale aj citlivých a inovatívnych mužov. A potrebujeme pilotné projekty, nové formy dialógu a presvedčivé výsledky. Tie zvyšujú šancu, že sa zmena uchytí.

Spolupráca mesta a developerov

V Bratislave často pretrváva nedôvera voči developerom. Ako môže verejný sektor spolupracovať so súkromným sektorom a zároveň chrániť verejný záujem? Ako to robíte vo Viedni? 

Eva Kail: Veľmi dôležitým nástrojom sú plánovacie zmluvy, v ktorých sa definujú podmienky kvality projektu aj rámec spolupráce. Pomáhajú aj rady pre kvalitu. Verejný sektor musí vedieť jasne pomenovať, čo požaduje, ale zároveň môže developerom ukázať, že lepšia zeleň, kvalitnejší verejný priestor a dobré riešenia zvyšujú atraktivitu ich projektov. 

Vo Viedni máme prísne parametre; nejde len o motiváciu, ale aj o pravidlá. V jednom rozvojovom území sme napríklad rokovali ešte pred zmenou územného plánu, keď boli developeri otvorenejší dohode. Takto sme dosiahli záruky kvality – vnútroblok bez plotov, spoločný dizajn, spoločný architekt, farebný systém a materiálové pravidlá. 

Takéto dohody pomáhajú vytvoriť štvrť, nielen súbor samostatných investícií. Aj jednotlivé budovy sú potom atraktívnejšie, pretože sú súčasťou kvalitného celku. Treba byť veľmi praktický a konkrétny.